História obce Habura

Až dodnes nepoznáme z územia Habury žiaden doklad, ktorý by potvrdzoval jeho praveké osídlenie. Z blízkeho okolia Habury sú známe len nálezy bronzového depotu z Malej Poľany, poklad rímskych mincí z 1. – 3. storočia n. l. z Kalinova a niekoľko mincí z rímskeho obdobia boli nájdené pri Krásnom Brode. Najstaršia písomná správa o Habure je z roku 1543.

Spolu s ďalšími obcami humenského panstva sa dostala do písomností v dôsledku rodinného sporu medzi Jurajom a Antonom Drugetom. Od tohto roku fakticky až do konca 19. storočia sa jej názov nikdy nemenil. Až začiatkom nášho storočia na krátke obdobie ju maďarské úrady premenovali na Laborcfő. Po vzniku republiky sa jej podoba už nemenila (ak neberieme do úvahy krátko trvajúci tvar Haburie). Už o tri roky od prvej písomnej zmienky sa s Haburou stretávame v portálnom súpise humenského panstva z roku 1546, z ktorého vyplýva, že obec mala dvoch šoltýsov, osem zdanených a tri nezdanené usadlosti. O dva roky neskôr sa Habura spomína medzi majetkami humenského panstva v Zemplínskej stolici, a to v záležitosti odovzdávania dievčenskej štvrťky Kataríne Drugetovej. V súpisoch tohto panstva ju nachádzame aj v rokoch 1551 a 1572. K významnej administratívno-správnej úprave došlo na humenskom panstve roku 1631. Drugetovci rozdelili svoje panstvo na štyri dištrikty, obvody, na čelo ktorých postavili tzv. krajníkov. Títo úradníci vo valašských obciach vlastne plnili vlastne funkciu valašských vojvodov. Habura bola zadelená do obvodu, ktorý pozostával z 24 obcí a spravoval ho krajník menom Zalačko.

Značné napätie do života rusínskeho obyvateľstva okolo polovice sedemnásteho storočia vniesli snahy (aj humenských Drugetovcov) podriadiť pravoslávnu cirkev na severovýchode Uhorska podľa vzoru bretskej únie katolicizmu. Novovzniknutá uniatska cirkev dostala názov gréckokatolícka a dovtedajší pravoslávni popi dostali koncom 18. storočia oficiálny titul farár. V Habure bol kostolík drevený, murovaný sa spomína až roku 1740. Obecná kronika poznamenáva, že prvý kostol stál na inom mieste ako dnešný (údajne na mieste zvanom Dubrivka). V urbáre humenského panstva z roku 1703 je už cirkevný pozemok uvedený ako majetok kňaza gréckeho rítu (obradu).

V roku 1703 prisľúbil poddaným slobodu František II. za jeho podporu vo vedení protihabsburského povstania. Že došlo k veľkému pohybu aj v Habure začiatkom 18. storočia, na to máme niekoľko príkladov. Známa je účasť rusínskeho obyvateľstva pod zástavami kurucov. Viaceré pramene hovoria, že ešte aj v roku 1711, keď povstanie už bolo potlačené, boli pokusy mobilizovať Rusínov na jeho pokračovanie. Medzi aktivistami tohto zámeru sa spomína okrem iných aj Havrilo z Habury. I v celoslovenskom meradle je všeobecne prijímané hodnotenie, že po satmárskom mieri (skončilo ním v roku 1711 Rákociho povstanie) sa pomery celkove mimoriadne zhoršili. Ničivé dôsledky, ktoré so sebou prinášali protihabsburské povstania, vedené uhorskou protestanskou šľachtou, pocítili predovšetkým poddaní. Na humenskom panstve sa už v druhej polovici sedemnásteho storočia evidentne zvyšuje útek poddaných a pokračuje i v prvej polovici 18. storočia. Často smerujú do južných častí Zemplínskej župy, ale i do žúp susedných, niekedy i na majetky poľskej šľachty a známe sú prípady úteku do susedných panstiev (ak im zemepán poskytol určité výhody).

Nechýbajú úplne opustené obce, ale vo väčšine sa stretávame iba s opustenými usadlosťami. Okolo roku 1720 je v Medzilaborciach 39, v Čertižnom 55 a v Habure 26 opustených usadlostí. Dosah takéhoto stavu sa musel nutne prejaviť aj v štátnej pokladnici. A práve potreba zavedenia nových daní (najmä v súvislosti s požiadavkou uzákonenia stálej armády) rozhodla o vykonaní prvého celokrajinského súpisu daň platiaceho obyvateľstva v rokoch 1715 až 1720.

Pokles stavu želiarov úzko súvisel s ich útekom z obce. Pravda, ak porovnáme počet poddaných so záznamami z roku 1703 alebo aj s rokom 1657, stav v uvedených dvoch rokoch je zaražajúco nízky. V tejto súvislosti je prekvapujúca existencia mlynov, keďže v predchádzajúcom období sa s nimi nestretávame. Jednoznačná je etnická príslušnosť tu žijúceho obyvateľstva.

Národnostné zloženie obyvateľstva Habury bolo v priebehu 18. storočia relatívne homogénne. O Habure a Rusínoch vôbec píše vo svojich Notíciách Matej Bel, ktorý v rukopise kapitoly o zemplínskej župe opisuje Rusínov ako potomkov Sarmatov vyznávajúcich starú vieru a udržiavajúcich pôvodné zvyky. Hovorí tiež o postupnom sťahovaní sa židovského obyvateľstva do okolia obce, ktoré so sebou prinieslo skúsenosti s obchodovaním. Prinášali obci značný hospodársky prospech, pretože vo svojich rukách sústreďovali viacero zemepánskych práv, ako napríklad právo mýta, pálenia, výčapu atď. Napriek tomu trpela väčšina obyvateľov existenčnými problémami, ktoré sa ešte viac prehĺbili zavedením tereziánskeho urbára v roku 1774, výslovne stanovujúceho povinnosti poddaných v závislosti od veľkosti držanej pôdy. Ďalším významným faktorom ovplyvňujúcim výšku daní bola skutočnosť, že haburský chotár bol zaradený až do tretej bonitnej triedy, čo zodpovedalo skutočnosti, no hospodárske pomery vykreslené v prvej časti urbára v mnohom faktický stav neodzrkadľovali.

V súvislosti so spomenutou bonitou pôdy je žiaduce uviesť skutočnosť, že úrodnej pôdy bolo v celom chotári asi 1200 siah, neúrodnej o sto siah viac. Popri tejto kamenistej pôde sa tu nachádzali klčoviská (a dodnes ich je niekoľko), ktoré stáli na miestach už vtedy veľmi riedko sa vyskytujúcich lesov. S tým súvisí aj problém palivového dreva, ktoré boli obyvatelia nútení nakupovať z iných oblastí alebo, čo tiež nebolo zriedkavé, si drevo zaobstarať iným spôsobom, najčastejšie nelegálnym výrubom z panských lesov. Takisto v obci neboli žiadne ovocné sady ani chmeľnice, nachádzali sa tu však rôzne pastviská, napríklad na pastvu farárovho (Parochus Graeci ritus, teda farár gréckokatolíckeho rítu) alebo učiteľovho dobytka (Ludi Magister).

Cirkevný život v obci sa začal naplno rozvíjať od druhej polovice 18. storočia. V roku 1740 bol postavený prvý murovaný kostol, zasvätený Michalovi Archanjelovi. Fara patrila do Laboreckého obvodu prešovskej gréckokatolíckej diecézy (zriadenej v roku 1816). Počet veriacich sa zvyšoval pozvoľne, spolu s prirodzeným prírastkom obyvateľstva Habury. Na prvý pohľad je zrejmý vzrast počtu urbárskeho obyvateľstva v Habure napríklad od roku 1703. Na strane druhej opätovne sa presviedčame, že v obci sa nenachádzala ani jedna celá usadlosť, že až príliš veľa bolo drobných želiarskych usadlostí (pod 1/4). Snáď je potrebné uviesť, že okrem týchto urbárskych poddaných žili v Habure ďalší obyvatelia (napr. remeselníci, sluhovia, rôzni prisťahovalci, židia a pod.), ktorých počet v niektorých obciach býval dokonca vyšší, ako v urbáre zachytených poddaných.

Komentáre nie sú povolené.